Mám za sebou dva športy, ďalšie dva ma ešte čakajú a sľúbila som priateľom, že s nimi dnes večer pôjdme kaliť, keď už zajtra máme voľno..(je to ale len kvázi, pretože nepočítajú s tým, že nejaký šialenci by mohli ešte ísť od rána na tri hodiny na aerobic a plávať....)Takže mám pár hodín na to, aby som nazbierala nejakú energiu a elánom sa vrhla do noci. Veď čo budem robiť tak o dvadsať rokov, keď nebudem môcť ani chodiť, nieto ešte tancovať. Budem spomínať. A rozhodne nie na to, ako som o desiatej spala na izbe. Milujem ten pocit, keď roztancujem únavu, som spotená a nikto ma nezaujíma. Potom už len padnúť do postele a dúfať, že budík zazvoní tak o dva dni. Stále sa za niečím naháňame, stále dospávame nejakú akciu...Ja si myslím, že dospávam tak posledných desať rokov, keď som vstávala o piatej. A je to skvelé, aj keď si o mne myslia, že som leňoch. Nie som. Len relaxujem....
16. máj 2006 o 13:36
Páči sa: 0x
Prečítané: 85x
Unavené blues
Ešte je len chvíľa po obede, ale ja sa cítim, ako by som za sebou mala už tak dvesto hodín z dnešného dňa. A to ma čaká ešte aspoň ďalších tisíc. A mám pocit, akoby ma prešiel minimálne traktor. Keby sa ma niekto spýtal, čo ma bolí, myslím, že stručnejšie bude vymenovať to, čo ma nebolí. Ale som rada. A prečo? Lebo som mladá a mladosť bolí.
Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(0)